Dizajnový koncept budovy vizuálneho umenia na Univerzite v Iowe v USA sa zameriava na fenomenologický zážitok, umelecké využitie prirodzeného svetla a vytváranie interdisciplinárnych priestorov pre spoluprácu. Budova, vedená medzinárodne uznávaným architektom Stevenom Hollom a jeho firmou, integruje materiálové inovácie a udržateľné technológie s cieľom vytvoriť umeleckú tvorbu, ktorá je funkčná aj duchovná. Nižšie je uvedená analýza jej dizajnovej filozofie zo štyroch dimenzií:
1. Priestorové vnímanie z fenomenologickej perspektívy
Holl, hlboko ovplyvnený fenomenologickou teóriou filozofa Mauricea Merleau-Pontyho, zdôrazňuje, že architektúra by mala evokovať stelesnené skúsenosti ľudí prostredníctvom priestoru a materiálov. Budova využíva vertikálne pórovitú štruktúru, ktorá zavádza prirodzené svetlo hlboko do budovy prostredníctvom siedmich „svetelných centier“ od poschodia k poschodiu a vytvára dynamickú sekvenciu svetla a tieňa. Napríklad zakrivená sklenená obvodová stena centrálneho átria v kombinácii so točitým schodiskom umožňuje svetlu vrhať plynulé tiene na steny a podlahy v závislosti od zmeny času, čím pripomína „sochu svetla“ a umožňuje divákom intuitívne vnímať fyzickú prítomnosť prirodzeného svetla počas pohybu.
Holl navrhol fasádu budovy ako „dýchajúcu vrstvu“: južná fasáda je pokrytá perforovanými panelmi z nehrdzavejúcej ocele, ktoré cez deň zakrývajú okná a filtrujú slnečné svetlo cez otvory, čím vytvárajú abstraktné svetlo a tieň podobné „rozmazanému obrazu Marka Rothka“; v noci prenikajú panely interiérové ​​svetlá a otvory sa transformujú na svetelné obdĺžniky rôznych veľkostí, čím sa budova mení na „maják svetla“ v meste. Tento striedavý vizuálny efekt dňa a noci transformuje budovu na nádobu času a prírody, čím posilňuje emocionálne spojenie medzi ľuďmi a priestorom.
2. Umelecká manipulácia s prirodzeným svetlom
Holl považuje prirodzené svetlo za „najdôležitejšie umelecké médium“. Budova dosahuje presnú kontrolu svetla prostredníctvom okien proporcionovaných podľa Fibonacciho postupnosti, zakrivenýchU profilové skloobvodové plášte a strešné okná:
Rovnováha medzi priamym denným svetlom a difúznym odrazom: Štúdiá používajú vysoko priepustné sklo v tvare U s matnou vnútornou úpravou, ktoré zabezpečuje dostatok prirodzeného svetla pre umeleckú tvorbu a zároveň zabraňuje oslneniu.
Dynamické divadlo svetla a tieňa: Dvojvrstvový povrch tvorený perforovanými panelmi z nehrdzavejúcej ocele a vonkajšími zinkovými panelmi má otvory s optimalizovanou veľkosťou a usporiadaním pomocou algoritmu, čo umožňuje slnečnému žiareniu vrhať geometrické vzory na vnútornú podlahu, ktoré sa menia v závislosti od ročných období a okamihov, a poskytuje umelcom „živý zdroj inšpirácie“.
Opačný nočný scenár: Keď padne noc, vnútorné svetlá budovy prechádzajú cez perforované panely aU profilové sklov opačnom poradí, čím vzniká „svetelná umelecká inštalácia“, ktorá vytvára dramatický kontrast s rezervovaným vzhľadom počas dňa.
Tento rafinovaný dizajn svetla premieňa budovu na laboratórium prirodzeného svetla, ktoré spĺňa náročné požiadavky umeleckej tvorby na kvalitu svetla a zároveň transformuje prirodzené svetlo na kľúčový prejav architektonickej estetiky.
3. Priestorová sieť pre interdisciplinárnu spoluprácu
S cieľom vertikálnej mobility a sociálnej súdržnosti budova búra fyzické bariéry tradičných umeleckých oddelení:
Otvorené poschodia a vizuálna transparentnosť: Štvorposchodové ateliéry sú radiálne rozmiestnené okolo centrálneho átria so sklenenými priečkami na okrajoch poschodí, vďaka čomu sú rôzne scény tvorby v rôznych disciplínach (ako napríklad hádzanie hrnčiarskym kruhom, kovanie kovov a digitálne modelovanie) navzájom viditeľné a stimulujú kolízie inšpirácie naprieč oblasťami.
Dizajn spoločenského centra: Točité schodisko je rozšírené do „zastaviteľného priestoru“ so schodmi širokými 60 centimetrov, ktoré slúžia ako doprava, tak aj dočasná diskusia; strešná terasa a vonkajšia pracovná plocha sú prepojené rampami, ktoré podporujú neformálnu komunikáciu.
Integrácia reťazca umeleckej produkcie: Od zlievarne na prízemí až po galériu na najvyššom poschodí budova organizuje priestory pozdĺž toku „tvorba-výstava-vzdelávanie“, čo umožňuje študentom priamo prenášať svoje diela z ateliérov do výstavných priestorov a vytvára tak uzavretý umelecký ekosystém.
Tento dizajnový koncept odráža trend „cezhraničnej integrácie“ v súčasnom umení a je chválený za „transformáciu umeleckého vzdelávania z izolovaných disciplinárnych ostrovov na prepojenú sieť vedomostí“.